Menu


Konec papežování

GLÓBUS: Kardinál Maradiaga o Cirkvi po Druhom vatikánskom koncile

 
Ako súčasť a dôležitá etapa života a učenia Cirkvi Druhý vatikánsky koncil predstavuje na jednej strane nutne ich kontinuitu, no v mnohých aspektoch je to zároveň koncil volajúci p
Tak to vyslovil i pápež František: „Koncil bol krásnym dielom Ducha Svätého (...) Ale urobili sme po 50 rokoch všetko, čo nám povedal Duch Svätý na koncile? (...) Oslavujeme toto výročie, ale robí nám nepríjemnosti. Nechceme zmeny. Ba čo viac, sú tu spiatočnícke hlasy (...) chceme si podrobiť Ducha Svätého, tomu sa hovorí nechápaví a ťarbaví srdcom.“ (Homília 16. apríla 2013)
 
                                                                          
O zmenách hovoril nedávno kardinál Óscar Andrés Rodríguez Maradiaga SDB, vedúci osemčlennej skupiny kardinálov vytvorenej Sv. Otcom Františkom na to, aby sa zaoberala revíziou Rímskej kúrie a otázkami spravovania univerzálnej Cirkvi. Kardinál Maradiaga je tegucigalpský arcibiskup (Honduras) a jeho prednáška odznela na Dallaskej univerzite v USA 25. októbra 2013.
„Cirkev nie je hierarchia, ale Boží ľud. V rámci ľudu niet dvojitej klasifikácie kresťanov – laikov a kléru, podstatne odlišných. Tak, ako klérus neznamená ‘Boží ľudia’, tak ani laici ‘ľudia sveta’. Toto je falošná dichotómia.“
„Druhý vatikánsky koncil oficiálne uznal, že veci sa zmenili,“ hovorí Maradiaga, „Cirkev nie je hierarchia, ale Boží ľud. (...) Úloha hierarchie je predefinovaná vo vzťahu k Ježišovi ako trpiacemu Služobníkovi nie ako ‘Pantokratorovi’ (pánovi a vládcovi tohto sveta); (...) V rámci ľudu niet dvojitej klasifikácie kresťanov – laikov a kléru, podstatne odlišných. Cirkev ako ‘spoločnosť nerovných’ mizne: ‘Teda v Kristovi a Cirkvi niet nijakej nerovnosti’ (LG 12; 32) Nijaká služba nemôže byť kladená nad túto dôstojnosť spoločnú všetkým. Tak, ako klérus neznamená ‘Boží ľudia’, tak ani laici ‘ľudia sveta’. Toto je falošná dichotómia. Správne hovoriac, nemali by sme hovoriť o klére a laikoch, ale namiesto toho o spoločenstve a službe. Všetci pokrstení sú zasvätení ako duchovný dom a sväté kňazstvo (LG 10). (...) jestvuje spoločné kňazstvo veriacich. Táto zmena v pojme kňazstva je zásadná: V Kristovi sa kňazstvo zmenilo (Hebr 7,12). Ba prvá črta Ježišovho kňazstva je, že ‘sa vo všetkom musel pripodobniť bratom’ (Hebr 2,13). (...) celá Cirkev, Boží ľud, pokračuje Ježišovo kňazstvo bez straty svojho laického charakteru, (...) kňazstvo, ktoré sa nezameriava výlučne na kult v chráme, ale v celom svete s praxou spravodlivosti a lásky Samaritána.“
Kardinál Maradiaga podotýka, že aj dnes, päťdesiat rokov potom, čo boli artikulované tieto myšlienky, je veľkou „výzvou preskúmať misiu Cirkvi tak, aby zodpovedala Ježišovej misii. (...) Nie je možná reforma Cirkvi bez návratu k Ježišovi. (...) Aby sme rozlíšili, čo predstavuje zneužitie či nevernosť v rámci Cirkvi, nemáme inú mieru ako evanjelium. Mnohé tradície ustálené vnútri Cirkvi mohli ju viesť k ozajstnému sebauväzneniu. Pravda nás vyslobodí, pokora nám dá krídla a otvorí nám nové horizonty.“
"Cirkev je viac než demokracia, pretože náboženská skúsenosť viery jej dovoľuje otvoriť sa dialógu v pluralizme a byť zúčastnenou v akcii na veľkých spoločných záležitostiach života."
Kardinál Maradiaga ďalej dáva do stredu pozornosti misionársky charakter Cirkvi - jej poslanie hlásať kráľovstvo Kristovo a Božie (LG 5), a návrat k Cirkvi ako „spoločenstvu“: „V Kristovi a Cirkvi niet nijakej nerovnosti... (...) Spoločenstvo Cirkvi je pre ňu vitálne, aby bola schopná nadobudnúť hodnovernosť v dnešnej spoločnosti. (...) je to práca na dosiahnutie autentickej koexistencie ako bratov a rovných. A tento cieľ sa isto nedá dosiahnuť hierarchickou mentalitou, chápaním služobného radu ako vyššieho presbiteriátu, privilegovaného a exkluzívneho... (...) Podujať sa na túto cestu znamená vrátiť sa k životu Ježiša, ktorý napriek tomu, že bol laikom, spôsobil zmenu v kňazstve (Heb 7,12). Celý Ježišov život bol kňazským životom v tom zmysle, že sa stal človekom, bol chudobný, bojoval za spravodlivosť, kritizoval neresti moci, identifikoval sa s najviac utláčanými a bránil ich, správal sa k ženám bez diskriminácie, narážal na tých, ktorí mali iný obraz Boha a náboženstva a svojou vlastnou vernosťou bol donútený k tomu, aby bol prenasledovaný a ukrižovaný mimo mesta. Toto originálne Ježišovo kňazstvo je to, ktoré má pokračovať v dejinách. (...) Druhý vatikánsky koncil nepredstavuje základy Cirkvi v polarizujúcom náčrte dvoch extrémov, klérus - laici, zbavujúc tak kresťanské zhromaždenie jej vlastného protagonizmu, účasti a zodpovednosti. (...) Isto, Cirkev je viac než demokracia, pretože náboženská skúsenosť viery jej dovoľuje otvoriť sa dialógu v pluralizme a byť zúčastnenou v akcii na veľkých spoločných záležitostiach života a celého bytia vesmíru.“
"Účinky a dôsledky novoliberálneho diktátorstva, ktoré ovládajú demokracie, nie je ťažké odhaliť: zavaľujú nás priemyslom a zábavou, pôsobia, aby sme zabudli na ľudské práva, presviedčajú nás, že nič sa nedá robiť, že niet možnej alternatívy."
Kardinál Maradiaga sa tiež dotýka situácie Cirkvi v globalizovanom svete a hovorí o potrebe návratu k Cirkvi chudobných (LG 8): „Globalizácia výmeny služieb, kapitálu a patentov viedli v priebehu posledných desiatich rokov k upevneniu svetového diktátorstva nad finančným kapitálom. Malé transkontinentálne oligarchie, ktoré držia finančný kapitál, ovládajú planétu... (...) (J. Ziegler, Derechos humanos y democracia mundial [Ľudské práva a svetová demokracia], Latinoamérica 2007, p. 26) Účinky a dôsledky novoliberálneho diktátorstva, ktoré ovládajú demokracie nie je ťažké odhaliť: zavaľujú nás priemyslom a zábavou, pôsobia, aby sme zabudli na ľudské práva, presviedčajú nás, že nič sa nedá robiť, že niet možnej alternatívy. (...) Cirkev rozhodne stavia na oživovaní globalizácie milosrdenstva a solidarity (...) Ak zanietenie za posledného sa stane mobilizujúcou ideou a morálnou silou, budeme mať možnosť vytvoriť medzinárodnú politiku solidarity, ekonomickej demokracie, (...) Kultúru dobrého Samaritána. Osvojiť si kultúru dobrého Samaritána pred blížnym v núdzi; ako vlastnú cítiť bolesť utláčaných, dostať sa k nim bližšie a oslobodiť ich. Bez tohto angažovania sa je všetka nábožnosť falošná. Ako Pavol hovorí: Keby som nemal lásky, ničím by som nebol (1Kor 13,1-13).“
Na margo koncilového akcentu potreby nového vzťahu Cirkvi so svetom kardinál Maradiaga poznamenáva: „Cirkev sa nemôže ďalej stavať do pozície (...) akoby paralelnej ‚dokonalej spoločnosti‘, ktorá sleduje svoj vlastný autonómny beh, spevňujúc svoje múry proti chybám a vplyvu sveta. Táto antitéza stáročí potrebuje byť prekonaná. Úmyslom koncilu bolo aplikovať obnovu vnútri Cirkvi samotnej, pretože Cirkev nie je evanjelium, ani nie je dokonalou nasledovníčkou evanjelia; je obývaná mužmi a ženami, ktorí, rovnako ako všade inde, a primerane ich obmedzenej, hriešnej prirodzenosti, zaviedli v nej mnohé zvyky, zákony a štruktúry, čo nezodpovedajú Ježišovmu učeniu a konaniu. (...) Koncil sa s veľkou sympatiou otvoril svetu, vede, pokroku, ľudským hodnotám, spolupráci medzi vedou a vierou, rešpektovaniu autonómie stvorenia a právam myslenia, vedy a slobody (...) Cirkev, nositeľka evanjelia, vie, že nemôže zatvoriť svoje dvere dialógu bez anulovania pravdy, ktorá môže vyraziť zovšadiaľ – keďže Boh sám ju štedro sadil všade. Cirkev už nemá monopol na pravdu, ani viac nemôže pápežovať nad tisíckami ľudských záležitostí alebo zaujímať pozíciu naznačujúcu aroganciu či povýšenectvo. Naopak, mala by vyjsť do spoločných oblastí, bez obalu a ponížene, a zúčastňovať sa na spoločnom hľadaní pravdy.“
Celý text prednášky kardinála Maradiagu je prístupný na stránkach katolíckeho týždenníka The Tablet.
 
 
Spracoval Jaroslav Rindoš
 
Pozn. redakcie: Obsahovo rozsiahla prednáška kardinála Maradiagu vyvolala vo svete široké diskusie, písali o nej napr. magazín The American Conservative, portál Patheos či The Catholic Thing.
 
                                                                                            * * *

Na tyto ideologické postuláty Františkova poradce odpověděl Miroslav Skácel již před více než čtyřiceti lety ve svém díle Církev po koncilu. Tam např. čteme:

Uvážíme-li tedy výsledky reformní činnosti obou koncilních, papežů, snadno už pochopíme pochvalná slova, která o nich napsal „Bulletin Nr. 43“ Velkého Orientu Francie: „Svobodné zednářství, jak je chápeme, přemáhá současně katolickou Církev i komunismus. Katolickou Církev proto, že se tato udržuje při životě jen zapíráním celé své minulosti. Když papežové zaměřují kurs Petrovy lodice směrem k pokroku a úctě k jiným náboženstvím, jakož i k vděčnému uznání lidských hodnot, nepokračují v díle svých předchůdců. Naopak podnikají rozhodující krok směrem k nám. Zcela ponenáhlu od jednoho pokrokového papežek druhému pokrokovému papeži se katolická Církev zařizuje podle našich ideálů...

Tento citát nám typickým způsobem doplní dva výňatky z knihy maďarského jezuity T. Nagyho: (poz)„Papež Benedikt XIV. by byl sotva vydal svou bullu proti zednářům, kdyby byl mohl nějakým zázrakem číst encykliku Jana XXIII. ‚Pacem in terris’ nebo kdyby byl mohl shlédnout i jen jediný dokument II. vatikánského koncilu.“ – „Je nesmírný rozdíl mezi světem Benedikta XIV. a Pavla VI.: První zatracoval svobodné zednáře pro tytéž věci, k nimž druhý povzbuzuje katolíky celého světa.“

Ve svém pojednání o pravé a falešné reformě argumentuje takto: „Staletí ‚ztrnulého’ duchovního postoje kanonizovala a utvrdila tyto ‚struktury’ v jakousi sraženinu. Náš ‚evolucionismus’ však dovede rozbít zákonný rámce, aby našel nové formy, živé a dynamické, které by byly přizpůsobeny naší době. Společenské skutečnosti se stále mění. Také instituce Církve se během staletí vyvinuly navzdory konzervativismu hierarchie. – Dnešní reformismus vyvěrá z přijetí této historické dialektiky od nejinteligentnějších a nejvelkorysejších mužů Církve. Ti se chtějí sami chopit vedení a vědomě provést přestavbu, kterou změna moderního světa Církvi ukládá. Není možné žádné úplné přizpůsobení, žádná úplná¨reforma přizpůsobením, aniž by se Církev, podporovaná elánem evangelického návratu k pramenům, velkoryse nerozhodla uvést se v soulad se strukturami¨nového světa, který také musí pokřtít.“

Jak vidíme, Congar, „jeden z těch, kteří nejvíce přispěli koncilu“, tedy sloup pokrokové teologie, zde takřka doslovně opakuje poslední odsouzenou větu „Syllabu“ papežePia IX.: Římský papež se může a má smířit a vyrovnat s pokrokem, liberalismem a s moderním světem.“

Hlavní učitel a expert II. vatikánského koncilu P. Congar O.P. zašel ve své drzosti, až k prohlášení, že „chyby, jichž se v minulosti dopouštěla hierarchie, se staly institucemi a naukami“, které se podle něho koncil konečně chystá vykořenit. Soudí-li však někdo takto celek katolických instancí, kritizuje-li formule a ducha staré nauky, znamená to, že si osobuje dar vlastní zvláštní moudrosti a současně ji upírá předkoncilové hierarchii.

Jinými slovy dnešní reformátoři upírají Církvi v minulosti onoho ducha síly a svatosti, kterého si sami osobují. Duch Svatý, který je duší Církve, však působí na její život v dějinách tak, že z chaotického materiálu lidských daností vzniká výběr a ukládání hodnot, které jsou pak nadále trvalé a nedotknutelné. Proti tradici se tedy nelze odvolávat k žádné vyšší instanci, neboť tradice je dílem Ducha Svatého! Je tudíž výslovným rouháním brát ji v pochybnost jako celek a chtít znovu „revidovat“ to, co bylo dávno ujasněno a rozhodnuto. Nic tedy nemůže zdůvodnit a obhájit počínání papeže a koncilu, kteří chtějí soudit celou minulost Církve. Stará Církev je a zůstane pro nás svatou nevěstou Kristovou, plnou slávy, která nám uchovala všechny poklady své tradice.

Poz: T. Nagy: „Jesuiten und Freimaurer. Mit einem offenen Brief an Seine Heiligkeit Paul VI.“,Vídeň 1969. Autor knihy Töhötöm Nagy v posledních letech udělal rozhodující kroky dosažení některého z nejvyšších stupňů zednářského zasvěcení

 





Transparentní účet na provoz stránek 2702644352/2010